Úradné, odborné a komerčné preklady -
angličtina
AKTUÁLNA
PUBLICISTIKA O PREKLADATEĽSKOM REMESLE
- O devalvácii prekladateľského remesla
(článok Petra Gomolčáka, ktorý autor zverejnil v piatich častiach ako blog na stránkach blog.sme.sk)- Kde ostala rovnosť?
(článok Juraja Pohronca)- Slohy na školách potláčajú prirodzený jazyk
(rozhovor prekladateľky Nataše Holinovej pre Sme.sk)
O devalvácii prekladateľského remesla (I)
(autor: Peter Gomolčák)
Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov
Vzácny prejav profesionálnej súdržnosti
pôvodné vydanie:
http://gomolcak.blog.sme.sk/
(prvá časť)
Existuje celá hŕba oveľa závažnejších, pálčivejších, spoločensky
či hospodársky kritickejších zhlukov problémov a mrzutostí, než
sú problémy a mrzutosti prekladateľov na voľnej nohe,
prekladateľov živnostníkov (ja ich označujem trochu salónnejšie
ako komerčných prekladateľov), bankových, úradných (súdnych, ak
chcete)... - skrátka prekladateľov všetkých a ako takých. A,
pravdaže, je veľa vážnejších a zúfalejších oštár a
protivenstiev, než je problematika prekladania z cudzích jazykov
(a aj do nich).
No predsa len - až taká malichernosť to zasa nie je. Kdesi som
pred pár rokmi čítal, že pre chybný preklad medzi diplomatickou
kórejčinou a diplomatickou angličtinou len-len že ktosi na
jednej zo znepriatelených strán neodpálil raketu. Alebo v roku
2007 zverejnila TASR noticku o tom, že vo Francúzsku „nesprávny
preklad pokynov pre používanie softvéru pravdepodobne pripravil
o život štyroch pacientov, ktorí ... dostali príliš silnú dávku
röntgenového žiarenia (Chyba v preklade zabila štyroch
pacientov, TASR, 6. 3. 2007)... A takýchto extrémnych príkladov
by sa v dávnejšej i modernej histórii dalo nazbierať habadej.
Nie, fakt to niekedy nie je celkom sranda a ako sa svet zo dňa
na deň mení a zmenšuje, platí to zo dňa na deň vehementnejšie.
Pred pár dňami bol (vraj) Deň prekladateľov, či dokonca
Medzinárodný deň prekladateľov, tak som to aspoň počul v
Slovenskom rozhlase. Nebol by to pre mňa zrejme dostatočný motív
na písanie článku, už asi pred desiatimi rokmi som sa prestal
verejne vyjadrovať k čomukoľvek, ale čírou náhodou som práve na
Deň prekladateľov v internete natrafil na jednu stránku, ktorá
ma úprimne prekvapila, oslovila a motivovala - a tak som sa po
dlhom čase vajatania nad touto témou rozhodol zabŕdnuť aspoň do
jedného čiastkového prekladateľského problému.
Totiž - do prekladateľských agentúr, agentúriek, pseudoagentúr a
ich vzťahov s (komerčnými a úradnými) prekladateľmi,
prekladateľským dorastom a - nemôžem nedodať - aj so
pseudoprekladateľmi. A do ich neblahého kolektívneho vplyvu na
toto profesijné prostredie.
Na webovej stránke, ktorá ma tak inšpirovala a ktorej obsah mi
(aspoň vo fragmentoch) skutočne ulahodil, som objavil isté
prekladateľské zduženie, ktoré samo seba definuje ako „Združenie
úradných prekladateľov ..., ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt
predražených a nekvalitných služieb prekladateľských agentúr..."
a ktorého „cieľom je zachovávať kvalitu, odbornosť a cenovú
dostupnosť jazykových služieb a pracovať v zmysle zákonných
ustanovení ohľadom poskytovania úradných prekladov a tlmočenia".
Prekvapilo ma to preto, lebo profesionálna (či vôbec akákoľvek)
solidarita nie je vlastnosť, ktorou by sa slovenská povaha práve
vyznačovala. A keďže som už sám v posledných troch či ôsmich
rokoch neraz platonicky hĺbal nad čímsi ako prekladateľské
družstvo alebo voľné združenie komerčných a úradných
prekladateľov a hĺbal som aj nad tým, že také združenie či
družstvo by azda mohlo v tomto prostredí vytvoriť aspoň akú-takú
osamelú protiváhu neustále a predovšetkým malígne bujnejúcemu
konglomerátu prekladateľských agentúr (a agentúriek a
pseudoagentúr... ), a keďže som o tom hĺbal naozaj len
platonicky, nekonečne ma potešilo, že sa našlo ešte aspoň
niekoľko takých ako ja. A najmä, že títo moji neznámi kolegovia
(ale zato bratia v názore) nezostali len pri platonickom
hĺbaní...
Také profesijné združenie, akokoľvek voľné a neformálne, je
totiž za dnešnej pomerne zúfalej situácie v mikrosvete nášho
remesla skutkom, ktorý si zaslúži publicitu a pozornosť. Prvé,
čo som teda urobil hneď, obratom, bolo, že som na svoju vlastnú
webovú stránku vylepil takúto deklaráciu: „Táto služba a
prekladateľ sympatizuje so združením úradných prekladateľov ...
(nie je však jeho členom), ktoré vzniklo ako odpoveď na
výskyt...".
Isteže, to najjadrnejšie jadro problému, ktorému ja osobne
pripisujem až takú váhu, že mi stojí aj za verejné deklarovanie
solidarity, je omnoho komplexnejšie a univerzálnejšie, než len
tichá vojna medzi parazitnými sprostredkovateľskými agentúrami a
robotníkmi prekladateľského remesla. Svojou najvnútornejšou
povahou je to problém politický, sociálny a ekonomický, otázka
odborovej solidarity, otázka princípov ochrany ľudí,
vykonávajúcich prácu, pred ľuďmi, ktorí z ich práce žijú a chcú
žiť podľa možností čo najľahšie a najlepšie ... a tak ďalej. To
už by som ale zašiel celkom mimo rámca svojej témy a vysoko
nadeň a pomaly by som sa dopracoval ku Karolovi Marxovi a možno
až k J. J. Rousseauovi a spoločenskej zmluve. Toto tu ozaj
riešiť nechcem. Čo však určite chcem, je vysvetliť, prečo v
spojitosti s prekladateľskými agentúrami používam až také
vulgarizmy ako „agentúrka", „pseudoagentúra", či prečo ich
nazývam priam parazitnými. A chcem vysvetliť aj to, ako sa tieto
veci odrážajú na tomto špecifickom pracovnom prostredí a na
kvalite jeho produkcie.
O devalvácii prekladateľského remesla (II)
(autor: Peter Gomolčák)
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Prekladateľské agentúry, agentúrky a pseudoagentúry
Damping na trhu s prekladmi
(druhá časť)
Pod pseudoagentúrami a parazitmi v nijakom prípade nerozumiem
viac či menej solídne, už nejaký čas zavedené (alebo hoci aj
nové - prečo nie?) firmy tohto druhu, ktoré komerčnú
prekladateľskú produkciu berú vážne a naozaj k nej pridávajú
hodnotu. Za slušnú prekladateľskú agentúru ja totiž považujem
ustanovizeň, ktorá sa aspoň v hrubých rysoch ponáša na klasickú
vydavateľskú redakciu - kde sa s textom skutočne pracuje a kde
sa texty kultivujú. Teda kde sa hodnota textu skutočne zvyšuje.
Taká pridaná hodnota si, prirodzene, zasluhuje odmenu a vysoké
ceny tých agentúr, ktoré si na tom, čo klientom odovzdávajú,
dávajú vskutku záležať, ma nijako zvlášť nerozčuľujú, pretože
každý skutočný prekladateľ (ako aj každý skutočný autor) vie, že
text, ak má vyzerať slušne, potrebuje redakciu a korektúru. (Ich
ceny môžu azda rozčúliť nič netušiaceho zákazníka, ak sú fakt
premrštené a ak bol zákazník neopatrný a neopýtal sa vopred. S
tým ja ale osobnú skúsenosť nemám, len súkromné referencie
napríklad o jednom maďarskom úmrtnom liste, za ktorého úradný
preklad do slovenčiny si jedna agentúra pred 12 rokmi bez
mihnutia brvou vypýtala 1800 korún.) Predpokladám, že otázka
vysokých cien účtovaných solídnymi agentúrami a spôsob ich
fungovania nespadá celkom (alebo aspoň nie nevyhnutne) ani do
manifestu Združenia úradných prekladateľov ..., ktoré hovorí
výslovne o "predražených a nekvalitných službách
prekladateľských agentúr" - i keď aj tie seriózne sa dnes už
určite snažia tlačiť ceny smerom nadol a tým pádom nevyhnutne
vyhľadávať takých prekladateľov, ktorí sú ochotní pracovať lacno
a redukovať ich odmeny na (azda) znesiteľné minimum. To,
samozrejme, priamo a nerozlučne súvisí s nezdravým vývojom na
tomto trhu a s dampingovou konkurenciou, ktorú možno pokojne a
bez preháňania prirovnať k záplave treťotriedneho ázijského
spotrebného tovaru v obchodoch a na trhoch.
Vývoj bol taký, že na prelome desaťročia alebo ešte o čosi
neskôr začali k „starým" prekladateľským agentúram (ktoré, dá sa
predpokladať, vznikali na dobre hnojenej a pooranej pôde
zahranično‑obchodných kontaktov prednovembrových „starých
štruktúr") postupne pribúdať ďalšie a ďalšie... a pribúdajú
dodnes. Často si však na internetových stránkach týchto
„newbies" stačí prečítať pár riadkov alebo hesiel či sloganov,
aby bolo divákovi dosť jasné, že tu sa veru nijaká pridaná
hodnota pridávať nebude. Len napríklad: „preklady so súdnym
overením" (technický nezmysel), „lokalizácia softwaru"
(softvér), „Preklad je možné dodať e-mailom, osobne v kancelárii
alebo pomocou elektronickej objednávky... po dodaní prekladu
bude vypracovaná cenová kalkulácia" (hlúposť, nezmysel - autori
majú na mysli predlohu prekladu, originál), „Pošlite Vašu
požiadavku na preklad priamo k nám prostredníctvom www
formuláru... Profesionálny preklad vám bude doručený podľa Vášho
výberu i požiadaviek" (pravopis, štýl a pasíva), „...cena sa
ďalej odvíja od práve prebiehajúcich cenových akcií a zliav,
množstevných zliav, príplatky za extra urgentné preklady, vysokú
náročnosť textu..." (rozbité skloňovanie), „Pre presnú
kalkuláciu na úradný preklad vyplňte prosím online objednávku,
alebo nám priamo zašlite súbor" (pravopis; pre = for, t.j.
anglická konštrukcia, v slovenčine nepatričná; ja? my?;
nepatričné veľké "V"), „Preklady a tlmočenie pre našich
zákazníkov sú dodávané..." (dodávka tlmočenia?; zbytočne pasívna
veta)...
A tak ďalej.
Za úplne najpôvabnejší prezentačný textík tohto druhu, aký sa mi
podarilo z webu vyloviť, považujem tento literárny výtvor istého
„najlepšieho servisu": „Spoločnosť ... pôsobí na trhu od roku
2004, kedy sme vyhotovili prvý preklad z nemeckého do
slovenského jazyka v oblasti drevospracujúceho priemyslu. Tento
základný kameň našej spoločnosti vytvoril predpoklady, aby sme
svojim klientom ponúkli širší sortiment služieb na vyššej
úrovni." Nuž, takýto prekladateľský servis už hraničí s
absolútnom.
O devalvácii
prekladateľského remesla (III) -
tu!
(autor: Peter Gomolčák)
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Pokrivená predstava o povolaní prekladateľa
Upadá jazyk či nie? Neviem, ale každopádne ho prznia
(tretia časť)
Presne takéto agentúrky ja nazývam pseudoagentúrami, pretože ich
majitelia, prevádzkovatelia či zamestnanci prejavujú dosť málo
citu i pre svoj vlastný materinský jazyk (nie to ešte pre jazyky
cudzích matiek), málo schopností pracovať s písaným slovom a
podieľať sa vytváraní kultivovaných textov, jednoducho majú
ťažkosti s vyjadrovaním, pravdepodobne aj medzery vo vzdelaní,
čítajú málo dobrých kníh a o profesionálnej práci so slovom tu
sotva môže byť reč. Svoj biznis robia najmä tak, že najskôr čosi
(jedni menej, iní viac) investujú do webového dizajnu,
vyznačujúceho sa najmä katalógovými obrázkami pekných dievčat
dvíhajúcich telefón či hovoriacich do slúchadla alebo mladých,
dynamicky sa rozvíjajúcich manažérov srdečne a družne
debatujúcich za stolom v "míting rúme" a bombastickými heslami o
„top" službách, profesionalite, kvalite a dávnej, pradávnej
tradícii troj- či štvorročnej firmičky; potom si združenými
silami a najrozličnejšími metódami pozháňajú prvých klientov;
zároveň niečo investujú do reklamy a platených odkazov vo
webových vyhľadávačoch; a napokon sa smelo, ľahostajne a
dynamicky vrhnú už len na handlovanie: vyhandlujú sa s lacným
prekladateľom (ktorého zatlačia až tam, kam sa zatlačiť nechá) a
potom sa vyhandlujú s klientom, ktorému ponúknu takú nízku cenu,
že nadšený a nič netušiaci klient neodolá. A presne to isté
platí aj o mnohých týchto prekladateľoch či prekladateľských
učňoch alebo proste len o zúfalých nezamestnaných absolventoch
škôl alebo, v tých úplne najhorších prípadoch, o babrákoch veľmi
rôznych kalibrov a povolaní a rôzneho veku, ktorí si kdesi-akosi
vytvorili dokonale pokrivenú predstavu o tejto - v skutočnosti
tvrdej a namáhavej - robote a považujú ju za ľahký spôsob
obživy: je im, podobne ako ich neštedrým chlebodarcom, vonkoncom
jedno, aký paškvil odovzdajú zákazníkovi namiesto naozajstného
prekladu. A to potom musí byť fakticky pohodlná obživa - v tomto
jedinom bode sa zrejme nemýlia.
Pravdaže (a aby nevzniklo nedorozumenie), v týchto veciach
zďaleka nejde len o nejaký trh, agentúry, obživu niekoľkých
stovák ľudí či firiem, odmeny, peniaze, konkurenciu a tak ďalej.
Ide tu okrem iného aj o kultúru a jej progresívny deficit,
metodické spolupáchateľtvo práve tej časti prekladovej
produkcie, na ktorú tu hromžím, na kazení jazyka. Jej cestou
totiž do slovenčiny vstupujú cudzie jazyky takým veľmi
nešťastným spôsobom, že keby sa ma ktosi opýtal, či za
posledných dvadsať rokov slobodnej a otvorenej komunácie s
okolitým (a obzvlášť anglofónnym) svetom slovenský jazyk
zbohatol či pokazil sa, zvolil by som asi - obávam sa - tú druhú
odpoveď. Pritom tu vonkoncom nekráča o nejakú nezmyselnú čistotu
a izoláciu jazyka, nedajbože o šovinistický či inak ideologický
purizmus, o nejaký Hviezdoslavov ľadeň namiesto januára alebo
hoci e-poštu namiesto e-mailu... (Nie je ale úžasným príspevkom
do jazyka také milé slovíčko ako zavináč, teda jeho inovovaná
konotácia? Nie je to pôvabnejšie ako nejaké "@" alebo "at sign"
alebo "amphora"?) Áno, podobné problémy majú aj iné jazyky - a
dokonca aj sama angličtina sa sťažuje na vlastný úpadok. Tieto
témy tu ale rozvlákať nechcem, a to jednak preto, že sú
prizložité a jednak preto, lebo sa spolieham na na-slovo-vzatých
odborníkov, ktorí mi ich azda jedného dňa vysvetlia tak, že im
možno aj porozumiem. Prečo jazyk upadá? Alebo že by neupadal? Je
to len obligátny pocit pomaly starnúcej generácie? Alebo pomaly
starnúceho jedinca?
Mal som pred asi piatimi rokmi česť spolupracovať na jednom
väčšom komerčnom preklade v tandeme s takýmito ľuďmi. Bol to
manželský pár, tuším, že už ani nie práve najmladší. Postarali
sa mi o tristný a pre mňa monumentálny zážitok: keďže
zjednotenie terminológie, záverečná úprava a odovzdanie textu
agentúre bolo podľa dohody mojou úlohou, odkrútil som si na tom
preklade niekoľko nocí navyše (zadarmo, prirodzene) aj za
tandemistov, s ktorými ma bona fide spriahla dotyčná agentúra a
po ktorých som voľky-nevoľky musel prerábať vari každú druhú
vetu. Jedna reklamná agentúra zasa, pre ktorú pracujem už asi
štyri roky, ma zasa v počiatočnom období spolupráce niekoľkokrát
po sebe požiadala, aby som zrevidoval guláš, ktorý im ako
preklad dodala „renomovaná" prekladateľská agentúra - pozitívnou
stránkou tohto prípadu bol aspoň sám fakt, že „account manažéri"
tejto reklamnej agentúry rýchlo rozpoznali, aký hnoj im
prekladateľská agentúra odovzdala a rozpoznali aj to, že v
stave, v akom text dostali, je to hnoj nepoužiteľný.
O devalvácii prekladateľského remesla (IV)
-
tu!
(autor: Peter Gomolčák)
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Preklad ako úniková profesia? Pole zarastá burinou
Agentúrna marža: pokojne aj 70 percent
(štvrtá časť)
Ja dobre viem, ako ťažko sa dnes zháňa práca, viem, že je kríza
a prepúšťa sa, aj to, ako veľmi si potrebuje privyrobiť študent
alebo ako ťažko sa pretĺka začiatočník v akejkoľvek branži, ak
má v tele aspoň za hrsť chochmesu a usiluje sa na sebe pracovať
a odovzdávať dobrú prácu. Nič z toho však ani pri najlepšej vôli
nelegitimuje voľbu prekladateľského povolania ako únikovej alebo
dočasnej alternatívy, prekladateľské povolanie jednoducho nie je
sociálna sieť a preklad nie je nekvalifikovaná manuálna práca,
ku ktorej sa v núdzi možno na nejaký čas uchýliť. Viem aj o tom,
ako náramne lákavo môže vyzerať (a pre mnohých očividne aj
vyzerá) taký „jednoduchý a bezbolestný" spôsob obživy, akože
posedávať doma pri počítači a váľať si ... trebárs šunky. Iste,
je to o čosi pohodlnejšie ako kopanie kanálov. Seniorka našej
prekladateľskej rodiny, totiž moja mama, ktorá sedí pri
prekladoch už dajakých päťdesiat rokov, má k tejto ťažko
zadržateľnej devalvácii nášho remesla jeden štandardný a nemenný
komentár - že totiž dnes už pomaly prekladá každý, kto má v
zadku dieru. (To platí aj o knižných prekladoch, isteže - z
niektorých fenomenálnych úkazov v prekladovej knižnej produkcii
si doma občas, keď už práve nie je poruke lepšia téma alebo keď
mama nestihla napiecť, robievame dezert po nedeľnom obede). A
niekedy to skutočne vyzerá nachlp tak, ako to opisuje moja mama
- stačí chvíľu sledovať televíziu, spravodajstvo alebo dabovaný
film, na chvíľu sa započúvať do rádia, prečítať si preklady
nejakých internetových stránok, kúpiť si bez obozretného
prelistovania slovenský preklad inak skvelej knižky Stephena
Hawkinga o čase... alebo sa začítať do dokumentov štátnej a
verejnej správy či európskeho byrokratického giganta. Práve na
takýchto pseudoprekladateľoch, v lepšom prípade na ešte úplne
čerstvučkých, nevycválaných začiatočníkoch stavajú svoju
existenciu tie firmy, ktorým ja hovorím prekladateľské
(prepytujem) agentúrky a pseudoagentúry a ktoré sa pramálo
starajú o to, čo by malo byť ich profesionálnou psou povinnosťou
- o ďalšiu výchovu začínajúcich prekladateľov, ak už teda s
takými spolupracujú.
A tak pole pomaly zarastá životaschopnou, sebavedomou, pichľavou
a devastujúcou burinou, ponúkajúcou "top" a "kvalitu" a
"najvyššiu úroveň" a prudko "profesionálne" to i onô...
Naozaj viem, o čom hovorím a hovorím to z prvej ruky. V ten istý
Deň prekladateľov, teda pred pár dňami, som od istej
stredoslovenskej prekladateľskej agentúry dostal ponuku na
spoluprácu, teda že či by som pre nich nechcel robiť úradné
preklady, že objednávok majú habadej - a že či by sme sa vedeli
dohodnúť na cene. Na čo som, ako obvykle v takýchto prípadoch,
odpovedal, že prečo nie, ja sa spolupráci s agentúrami nijako
nebránim, pokiaľ sa vieme dohodnúť. Dohoda však v tomto prípade
(a nebol to prvý prípad svojho druhu) mala znamenať asi toľko,
že cirka 45 percent z ceny každého prekladu by inkasovala
agentúra, ba v prípade expresných prekladov, za ktoré si inak
ona navonok účtuje príplatky od 25 do 100 percent, by sa
provízia firmy približovala k 70 percentám (!). Na otázku, aký
je ich postup a podiel prekladateľa na tržbe pri expresných
objednávkach, som už ani nedostal odpoveď - hoci garde bolo
také, že oni oslovili mňa, nie ja ich. Tu treba poznamenať dve
veci: ad jedna, že k úradnému prekladu agentúra už z princípu a
povahy veci nemôže (a nesmie) pridávať nijakú hodnotu, nič,
skrátka úradný preklad je raz hotová vec, len čo ho prekladateľ
podpíše, zapečatí a vypustí z ruky a, ad dve, že aj keď si
agentúra za zaobstaranie a vybavenie zákazky svoju odmenu zaiste
právom zaslúži a prislúcha jej aj kompenzácia za réžiu, 45 až
70‑percentná marža je predsa len trochu „cufíl". Na Slovensku je
to ale akiste tak...
Môj pohľad z opačného konca vlaku je zasa takýto: Napriek tomu,
že mám na svojej webovej stránke jasne a zreteľne napísané, že
nie som agentúra a že nikoho nezamestnávam, dostávam ročne v
priemere do dvadsať (kedysi menej, dnes viac) ponúk od mladých
adeptov prekladania, inými slovami dvadsať žiadostí o externú
spoluprácu. Kedysi som na ne, prinajmenšom kvôli dekoru, pomerne
zdvorilo odpovedal; na tie, ktoré boli za daných okolností a na
môj vkus až priveľmi sebavedomé a hubaté, som odpovedal aspoň
formálne; dnes už nerobím ani to, pretože ma to v podstate
vyrušuje a irituje ma aj sám fakt, že niekto, kto je lenivý
prečítať si pár riadkov na webovej stránke služby, s ktorou by
chcel spolupracovať, si ma trúfa žiadať o niečo, čo na tej
stránke (od istého času) výslovne vylučujem. Hovorím - od istého
času, pretože v prvých rokoch, keď sa prekladateľský trh ešte
len začínal mrviť novými firmami a penzionovanými au-pairkami, a
keď som tieto skúsenosti začínal aj zbierať, som si niekoľkých
takýchto adeptov vyskúšal. Bohužiaľ, nemal som šťastie - a horko
som zaplakal. Boli medzi nimi aj takí, ktorí strávili dosť dlhý
čas v cudzine, dokonca poslali slušne napísaný dvojjazyčný
e-mail a curriculum vitae, ale keď som sa skúsil s troma z nich
na skúšku podeliť o pár strán svojej vlastnej roboty, zistil
som, že predovšetkým nevedia poriadne po slovensky (a ani po
anglicky, ako tiež vysvitlo).
O devalvácii prekladateľského remesla (V)
(autor: Peter Gomolčák)
(Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov)
Rozoznať nabrznuté mlieko od čerstvého
Geniálny marketingový vynález
Devalvácia prekladateľského remesla, málo kvalifikované postupy
mnohých, veľmi mnohých (v nijakom prípade si netrúfam spakruky
tvrdiť, že všetkých) slovenských prekladateľských agentúr a
celková situácia na tomto trhu sú dnes tým vypuklejšie a
alarmujúcejšie, čím viac v modernom svete naberá na váhe význam
neliterárneho prekladu. Zásadných ťažkostí, ktoré tento paradox
spôsobujú, je niekoľko - schematicky by sa dali zhrnúť asi
takto: potreba a dôležitosť prekladov v medzinárodnej
komunikácii narastá - prekladateľov a obchodníkov s prekladmi
nekontrolovane pribúda - dôraz na kvalitu prekladateľskej
produkcie sa síce nahlas deklaruje (najčastejšie z reklamných,
ale aj byrokratických dôvodov), no skutočnosť je celkom iná - a,
napokon, klientov, ktorí dokážu spoľahlivo rozlíšiť, či kupujú
skutočný preklad alebo len akúsi ponášku naň, nie je - žiaľ! -
zďaleka toľko ako ľudí, ktorí hravo rozoznajú audi od trabanta
alebo nabrznuté mlieko od čerstvého. V tomto poslednom, teda v
povahe prekladateľského „tovaru" a v tovaroznalectve tohto druhu
vidím len ťažko (ak vôbec) riešiteľný problém - je to stav,
ktorý sa len tak ľahko nezmení.
Čo sa však riešiť možno dá - či dalo by sa, keby bola vôľa - je
nový „geniálny" nápad niektorých agentúr, ktoré si vymysleli
presne toto: „NOVINKA - s potešením vám oznamujeme, že sme
ponuku služieb rozšírili o úradné preklady (tzv. súdne preklady)
s pečiatkou bez sprostredkovateľskej prirážky v kombinácii
slovenčina a jazyk anglický a nemecký" (citované z internetu).
Táto dojemná novinka (už som ju spomenul v predošlej časti - len
sám som za posledný mesiac dostal tri ponuky tohto žánru), ktorú
si určite vymyslelo viacero agentúr v približne rovnakom čase a
ktorá organicky nadväzuje na trend, ktorý som tu zbežne načrtol,
v nijakom prípade neznamená, že agentúra bude úradné preklady
predávať bez sprostredkovateľskej marže - to je jednoducho hrubá
reklamná lož. Už som sa o tom zmienil vyššie: v skutočnosti to v
praxi znamená asi toľko, že agentúra si zoženie úradných
prekladateľov, ktorí pravdepodobne nemajú veľa práce a sú teda
ochotní pracovať aj za zderskú odmenu, hlboko pod tarifami
znaleckých (prekladateľských) úkonov stanovenými vo Vyhláške MS
SR 565/2008 ... o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za
stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Agentúra
potom klientovi preklad síce predá za tarifnú cenu akoby „bez
marže", no sám nešťastný prekladateľ z tejto odmeny uvidí v
dobrom prípade čosi vyše polovice, v horších prípadoch ešte
menej ako tretinu. K akým pracovným výkonom potom takéto odmeny
prekladateľov stimulujú, a aké preklady odovzdávajú, to sa akosi
nedá spoľahlivo zovšeobecniť - ale videl som už aj taký výkon
úradného prekladateľa, ktorý mal zo deväť strán a prekladateľ ho
dokázal „sfúknuť" od rána do skorého popoludnia. Áno, presne tak
ten text aj vyzeral. To sa v blogu ani nedá dosť dobre
komentovať...
Stav, ktorý dnes prekladateľské agentúry týmto marketingovým
vynálezom nastoľujú, sa dá riešiť - nie síce ľahko, ale
každopádne dá - prinajmenšom dvoma spôsobmi: buď legislatívne
(videli ste už agentúru, ktorá by explicitne obchodovala s
notárskymi úkonmi? ja nie) alebo tak, ako to predviedlo ono
Združenie úradných prekladateľov, ktorým som tieto poznámky
začal. A preto sa ešte raz hlásim k ich profesionálnej
solidarite, hoci si myslím, že naše remeslo a jeho produkcia
dnes trpí oveľa viac a komplexnejšie než len výskytom
predražených a nekvalitných služieb prekladateľských agentúr.
Oni to ale určite dobre vedia aj sami.
(koniec)
<< spať
Nataša Holinová: Slohy na školách
potláčajú prirodzený jazyk
Autor: Karol Sudor
Zdroj: webové stránky
http://www.sme.sk/c/3478518/Natasa-Holinova-Slohy-na-skolach-potlacaju-prirodzeny-jazyk.html
Prevzaté so súhlasom N. Holinovej, bez vedomia autora a redakcie
Sme.sk.
Preberanie cudzích slov do nášho jazyka je
nevyhnutnosťou, tvrdí v rozhovore pre SME.sk prekladateľka,
redaktorka a korektorka kníh z angličtiny NATAŠA HOLINOVÁ. *)
Vyštudovali ste pedagogickú fakultu, prečo ste sa potom
rozhodli pokračovať ešte na VŠMU?
Pretože štúdium slovenčiny ma po stránke písania nijako
neuspokojovalo. Ak je niekto na strednej škole slovenčinárskou
hviezdou, lebo píše dobré slohy, na pedagogickej fakulte to nemá
ako rozvíjať. (smiech) Navyše - pri prekladaní, ktorým sa živím,
sa hodí jedna i druhá škola.
Čo vás baví viac - písanie vlastných vecí alebo preklady už
napísaného?
Asi písanie, ale u mňa to nie je systematická činnosť, akou je
trebárs prekladanie. Jednak som hrozne lenivá a trvá mi, kým
niečo vymyslím, potom zase dlho trvá, kým to zavrhnem... Mám
strašne veľa nedopísaných vecí.
Mávajú prekladatelia sny, teda diela, ktoré by chceli
preložiť?
Iste. Mám taký nenaplnený sen - Kurta Vonneguta. Od neho je do
slovenčiny preložených viac vecí, ale podľa mňa by sa niektoré
mali preložiť znovu. Napríklad jeho veľmi slávny a známy Bitúnok
číslo 5.
Prečo?
Pôvodný preklad nesie pečať doby, v akej sa robil. Okrem toho,
že sa z neho povyhadzovali protikomunistické repliky, ktoré by
bolo treba dôsledne doplniť, je skrátka celý preklad dobový a
nezodpovedá súčasnosti.
Snom je teda len opätovný preklad jedného Vonnegutovho diela?
Nie. Rada by som preložila napríklad jeho eseje, ktoré sa volajú
Fates worse than death, teda v preklade Osudy horšie ako smrť.
Už dva roky to vnucujem vydavateľstvu. (smiech) Je to známy a
dobrý autor, takže by nemala chýbať odvaha vydať aj jeho
eseje... Už je chudák po smrti, patrilo by sa to.
V čom sa líšia preklady spred pár desaťročí od tých
súčasných?
Z roka na rok sa mení slovná zásoba. Ak ide o trebárs
tridsaťročný rozdiel, je to pozorovateľné na prvý pohľad.
Dialógy v aktuálnom preklade by mali byť také, ako by ich v
skutočnosti živý človek naozaj vypustil z úst. V starých
prekladoch to už jednoducho škrípe. Jazyk sa jednoducho mení a
práve to býva najčastejším problémom beletrie. Dielo treba
preložiť tak, aby bolo čitateľné aj v dnešnej dobe.
Tento „konflikt" nastáva pri každom dobovom a súčasnom
preklade?
Neviem si vymyslieť príklad, ktorý by to nejako popieral. Závisí
to aj od toho, o akú knihu ide.
Aj kuchársku?
Samozrejme. Pri štyridsaťročnej kuchárskej knihe musí byť
preklad urobený tak, aby boli veci pomenované dnešnými názvami,
inak to nebude zrozumiteľné čitateľovi. A to je predsa cieľ.
Čiže razíte zásadu, že aj knihy, ktorých slovenský preklad už
existuje, treba po čase jazykovo „zmodernizovať"?
Väčšinou by to nijako neškodilo.
Prekladanie je literárna tvorba.
Nezmenilo by to však autenticitu pôvodného príbehu? Veď šlo o
reč doby, v akej autor tú knihu písal.
Nie. Cieľom prekladu nie je meniť vlastnosti diela, ale
nasledovať štýl autora s tým, že ostane zachovaná
komunikatívnosť. Nemôžete zabiť knihu tým, že preklad urobíte
knižne a výhradne s kodifikovanými výrazmi. Taká kniha sa musí
dať čítať aj v súčasnej dobe tak, aby jej ľudia rozumeli a aby
ich pri čítaní nič nevyrušovalo.
Výslekom by teda nemal byť produkt s čistou a spisovnou
slovenčinou?
d
Určite nie, pretože pri preklade nevelebíte slovenčinu, ale
originálny text. Pokiaľ je originál nespisovný a vyskytujú sa v
ňom postavy, ktorých osobnou charakteristikou je vulgárnosť, tak
z toho nemôžete urobiť spisovný text.
Ak je napríklad hrdinom knihy chlapík z nejakej londýnskej
štvrte, ktorý hovorí tamojším pouličným jazykom, ako sa to dá
adekvátne preložiť? Chlapík z bratislavskej štvrte už z princípu
nemôže hovoriť identicky ako Londýnčan.
Z londýnskeho chlapíka, hovoriaceho nárečím, ktoré sa volá
„cockney", urobíte trebárs robotníka z Petržalky alebo z
Trnávky. Závisí to aj od roly, akú má v knihe.
Nedochádza potom k skresľovaniu originálu?
Dochádza. V tom, že sa použijú iné slová. Ak majú Angličania
nespisovný výraz trebárs pre auto, u nás tiež musíte použiť
niečo nespisovné a s výrazom ulice, trebárs „auťák". Prípadne
niečo, čo nebude trčať. Ľudia si na základe toho musia
predstaviť originálnu postavu, to je prvoradý cieľ. Koniec
koncov, prekladanie je svojím spôsobom literárna tvorba.
Edičné plány vydavateľstiev vychádzajú zväčša z toho, čo sa bude
dobre predávať, alebo sa dbá aj na kvalitu diela?
Vydavateľ si nemôže dovoliť byť v permanentnom mínuse, takže
komerčné veci často dotujú tie nekomerčné. Vo veľkej väčšine
prípadov sa deje to, že „predajné pecky" umožnia vydať aj
stratové a menšinové diela, ktoré sa samé nezaplatia.
Prekladanie - redigovanie - korektúry - tlačiareň
Ako vzniká preklad knihy? Skúste prejsť celú procedúru až do jej
vydania.
Dostanem originál, pozriem si ho a po dvoch až troch dňoch
poviem, či to beriem. Často sa rozhodujem na základe toho, aký
je termín odovzdania.
Nie na základe kvality diela?
Jasné, to je logické, ale myslím teraz najmä termíny. Teda či je
na preklad dosť času. Vydavateľstvá totiž často dávajú termíny,
ktoré idú na úkor kvality prekladu. Človek sa síce snaží urobiť
to čo najlepšie, ale sú veci, ktoré jednoducho potrebujú odležať
a vylepšiť. Iná vec je, že mne by to potom trvalo aj desať
rokov. (smiech) Termíny z toho robia proste pásovú výrobu.
Po akceptácii zákazky prichádza čítanie knihy.
Presne tak. Ak ma tá kniha baví, som nadšená, nespím, čítam si v
posteli a už si píšem na margo nejaké nápady a vetičky, ktoré mi
rastú pred očami. Takto vznikne surový preklad. Následne to ide
k redaktorovi, ktorý to celé zrediguje.
Čo to znamená v praxi? Nemôže redigovať ten, čo prekladal?
Nie. Potrebuje to iné oči, nezaťažené originálom. Ak niekto
niečo preloží, neprichádza do úvahy, aby to po sebe kvalitne
redigoval, aspoň nie hneď. Redaktor občas zmení nejaké slovíčko
za lepšie, upraví slovosled, všíma si opakovanie slov a nahrádza
ich inými, rieši prípadné nejasnosti a otázniky, ktoré vznikli
počas prekladania...
Stáva sa, že po zásahu redaktora je preklad horší?
Ani nie, ale nedávno som robila jednu knižku, kde som vymyslela
slovnú hračku tak, aby fungovala na princípe slovnej hračky v
angličtine. Redaktor mi ju zmenil na doslovný preklad, ktorý bol
úplne o ničom. Tak som si presadila, aby tam šiel mnou vymyslený
ekvivalent. Ale bežne sa to nestáva. Ak je preklad dobrý,
redaktor zasahuje málo. Stačí pozrieť chýbajúce čiarky a podobné
drobnosti. Stáva sa však aj to, že redaktor nenechá kameň na
kameni, pretože knihu prekladal niekto, kto nevie adekvátne
štylizovať.
Prekladom sa dá pokaziť aj kuchárska kniha
Znamená to, že prekladatelia sa s redaktormi nemajú radi?
Ani nie, lebo za zlý preklad sa dotyčný skôr hanbí, ako by sa oň
hádal. Stáva sa to najmä začiatočníkom, ktorí si myslia, že
preklad kuchárskej knihy je pohoda, a urobia to zle.
Čo sa dá pokaziť prekladom na kuchárskej knihe?
Dá sa urobiť tak, že je nezrozumiteľný a nečitateľný. Môžete
niečo zle pochopiť a všimne si to až redaktor. Trebárs to, že
ste písali o vyprážaní a tesne nad tým ste jedlo ešte dusili.
(smiech) Stáva sa, že niekto namiesto mangold napíše špenát,
teda ide aj o slovíčka. Takáto kniha sa dá pokaziť na sto
spôsobov. Treba to vedieť, je to remeslo ako každé iné. Keď som
začínala, tiež som z toho bývala zúfalá.
Platí, že praxou sa prekladateľ zlepšuje?
Samozrejme, lebo sa ňou učí. Prax je jeden zo spôsobov, ako
napredovať.
Pomáha vám dnes internet?
Jasné. Kedysi bol strašný problém vypátrať nejaké slangové
slovo, ktoré vzniklo len krátko predtým. Prekladala som
napríklad Jamieho Olivera a bolo tam slovíčko, o ktorom som v
živote nepočula. Našla som ho na internete, pretože v angličtine
sa pravidelne inovujú slovníky. Vzniklo v roku 2002 v Londýne.
Kam ide text po preklade a redigovaní?
Do štúdia, kde sa zalomí, takzvane „naleje". To už vidíte
stránky, ako budú zobrazené v knihe. Nasledujú korektúry
prekladateľa. Tie sú skôr jeho právom, zatiaľ čo pre redaktora
je korektúra povinnosťou.
Ak existuje takáto kontrola, ako je možné, že v knihách vidno
toľko chýb a preklepov? Kto zlyhal?
Jednoznačne vydavateľ.
Myslel som skôr na prekladateľa a redaktora.
Z tej dvojice má ešte najväčšie právo na chyby prekladateľ,
pretože zodpovedný je redaktor, ale stáva sa, že vydavateľ sa
vykašle na to, aby jednému aj druhému poslal korektúry. Stáva sa
však aj to, že vydavateľ dielo vôbec nedá redigovať, takže
výsledok nevyhnutne musí byť chybový.
Tak sa šetrí financiami?
Áno. To sú vydavatelia, ktorí knihy berú ako blbý tovar, ktorý
treba rýchlo vypustiť bez ohľadu na kvalitu výsledku na účel
zárobku a okašľania čitateľa. Veľké vydavateľstvá si to však
nedovolia.
Dôležitá je literárna výbava
Prekladateľstvo ste neštudovali. Nie je to hendikep?
Nemyslím. Mnohí ho vyštudovali, ale knihy nevedia prekladať,
lebo na to nemajú základnú literárnu výbavu. Tá je však oveľa
dôležitejšia a bez nej sa to robiť nedá. Opäť spomeniem môjho
obľúbeného Vonneguta, ktorý razil myšlienku, že prekladatelia
jeho kníh by mali byť lepšími spisovateľmi ako on sám. To je
úplná paráda a pre nás prekladateľov veľká výzva. (smiech) Taký
Nabokov zase hlásal, že preklady by mali byť vždy doslovné. Mať
ho po ruke, spýtam sa ho, čo robiť s takou jednoduchou vecou,
ako je frazeologická jednotka.
Príklad?
Hádzanie hrachu na stenu. Vieme, že to nie je ani o hrachu, ani
o hádzaní, ani o stene. Takéto veci sa doslovne prekladať
nedajú. Zaujímalo by ma, ako by to spravil Nabokov. Vždy si
treba nájsť vhodný ekvivalent, nie otrocky trvať na doslovnom
preklade.
Spolupracujú prekladatelia aj s autormi originálov?
Ja sa o to snažím a je to ideálny prípad. Keď som prekladala
Spoveď zlej matky, ktorú napísala Stephanie Calmanová, tak sme
nevedeli preložiť nejakú totálnu britskú špecialitku. Myslím, že
šlo o nejakú sieť britských drogérií. Autorka nám potom sama
povedala, aby sme to vyhodili. (smiech) A ja som sa potešila,
lebo ak niečo nemám rada, tak sú to poznámky pod čiarou. Kniha
sa má čítať, a nie nútiť človeka sledovať nejaké vysvetlivky.
V Svěrákovom filme Kolja bola humorná replika, zrozumiteľná iba
tunajšiemu publiku - šlo o debatu o tom, ktorá krajina má
krajšiu zástavu a slovíčka „krásnyj" a „krasívyj". Američania ju
v kine nechápali, pretože slovná hračka tohto typu sa nedá v
titulkoch preložiť. Ako sa dá vysporiadať s takýmito vecami v
knihe?
To bola vyslovená špecialitka, ktorá ak by mala byť v knihe,
musela by sa pre anglický preklad vymyslieť úplne nanovo. Inak
to nejde.
Prekladať české knihy do slovenčiny? Načo?
Mnohé české knihy sa prekladajú napriek tomu, že im rozumieme.
Je to správna cesta? Nezarúbavame cestu mladým, ktorí tak
češtine prestanú rozumieť?
Väčšina nášho národa češtine rozumie, okrem toho je v tom jazyku
mnoho výrazov, ktoré slovenčine chýbajú. Takže osobne nevidím
dôvod kupovať si českú knihu v slovenčine. Už samotný fakt, že
sa nejako zasiahlo do originálu, je na škodu. Ak to nie je
nutné, tak načo? Niektoré preklady z češtiny sú katastrofálne,
hrozné. Údajne kniha Vybíjená od Michaela Viewegha je preložená
otrasne, takže sa chystám prečítať si ju. Netuším, kto to vydal
ani prekladal, takže som na to mimoriadne zvedavá. (smiech)
Je naša prekladateľská scéna kvalitná?
Pri knižných prekladoch sa nejaké „smutné postavy" nevyskytujú.
Pretože ak sa aj vyskytnú, tak iba raz. Ďalšiu robotu im už
nikto nedá. Literárne nenadaní prekladatelia urobia lepšie, ak
sa budú pokúšať zarábať skôr na ekonomických textoch ako na
beletrii. Navyše sú aj lepšie platené.
Tvrdí sa, že slovenčina je chudobnejší jazyk ako čeština. Je to
pravda?
Určite áno. Čeština má slová, na ktoré u nás neexistujú
dostatočné ekvivalenty. Mám napríklad obľúbené slovo holt, teda
na konci s t, a nie s d, ako sa u nás často píše. Rovnako
milujem geniálne slovo udělátko.
Aké sú príčiny, že čeština je jazykovo bohatšia? Dá sa to
zdôvodniť?
Možno je to v tom, že ochotnejšie preberá cudzie výrazy.
Slovo jízlivý zrejme prevzaté nebolo, len v tom to nebude.
Na češtinu aj na slovenčinu veľmi vplývala nemčina, čo je dané
jednak polohou, jednak historickými súvislosťami. V slovenčine
prišiel masívny nárast nemeckých výrazov v čase nemeckej
kolonizácie na
Slovensku. Bolo to v stredoveku, keď sa začalo ťažiť v baniach
na strednom Slovensku a prišlo sem veľa Nemcov.
Dnes je množstvo nemeckých výrazov nespisovných, resp.
subštandardných - to je vercajg, pigľajz a podobne. Čeština
cudzie slová v pohode preberala, čím tiež dokazovala vlastnú
životaschopnosť. Iný príklad: nemecké každopádne, teda auf jeden
Fall, sa v češtine udomácnilo ako spisovné na každý pád, hoci
Fall je aj pád, aj prípad, o ktorý ide. V slovenčine je slovo
každopádne nespisovné.
Okrem toho - v českom jazyku existuje takzvaný argot, čo je
špecifický slang kriminálnikov a iných asociálov,
charakteristický snahou utajiť obsah komunikácie. Nedávno som si
kúpila slovník nespisovnej češtiny a je skvelý. (smiech) My
argot nemáme.
Prečo sú niektoré bežne používané nadávky spisovné a niektoré
nie?
Pretože niektoré sa lexikograficky ignorovali. Vôbec nie sú v
Krátkom slovníku slovenského jazyka. Pri iných nadávkach je
napísané, že ide o hrubé alebo subštandardné výrazy, teda mimo
normy, ale sú tam. Pritom sú knihy, kde treba v preklade použiť
aj tie najhoršie nadávky, aby čitateľ pochopil mieru vulgarity
postavy tak, ako to chcel autor.
Ako sme na tom so slovníkmi slovenského jazyka?
Z lexikografického hľadiska sa delia na tri kategórie - krátky
slovník, stredný a veľký. Krátky poznáme všetci, vyšiel vo
viacerých reedíciách. Ten je jednou z mála vecí, o ktoré sa dá
oprieť. Stredný slovník vyšiel niekedy v päťdesiatych až
šesťdesiatych rokoch a odvtedy nič. Pritom ten krátky je pre
profesionálneho používateľa slovenčiny nedostačujúci. Prvý diel
veľkého slovníka súčasného slovenského jazyka vyšiel nedávno a
bude mať, myslím, osem zväzkov.
Ten sa však pripravoval niekoľko rokov. Keď vyjde ôsmy diel,
bude zastaraný.
Nebude na tom až tak zle, lebo už teraz sa tam zachytili úplne
čerstvé slová, čo je potešiteľné, ale určite bude treba robiť
dotlač a doplniť do neho niektoré heslá. Navyše sa to nedá brať
tak, že keď robili prvý diel, s ďalšími začali až neskôr. Keď sa
robí slovník, v miestnosti je plno kartoték so slovami, ktoré sa
zachytávajú. Neplatí, že na úplne každý diel si bude treba
počkať niekoľko rokov.
Trpí slovenčinár, keď číta naše noviny?
Často. Je v nich naozaj veľa chýb. Napríklad, je veľmi vidno, ak
je nejaký materiál prevzatý z ČTK, pretože zväčša ide len o
otrocký preklad z češtiny do slovenčiny, čo nemôže fungovať.
Je ťažké kvalitne prekladať z češtiny do slovenčiny?
Treba to vedieť. Každý si totiž myslí, že je to jednoduché a
zvládne to hocikto. Čeština sa správa syntakticky inak (syntax
je skladba vety, pozn. autora). Nie je to teda najjednoduchšie.
V slovenčine sa napríklad na koniec vety bežne dáva slovo, na
ktoré sa kladie dôraz. V češtine sa na konci bežne používa
sloveso. Vyslovený amatér tento rozdiel nezachytí a nemôže text
preložiť dobre.
Kedysi sa hovorilo o údajných snahách našich jazykovedcov
zaviesť u nás miesto slova diár náhradu každodenníček, miesto
pohovky hovník a podobne. Naozaj boli také pokusy?
Nie je to pravda, to sa len traduje a koluje to skôr ako vtip.
Akademicky vzdelaný človek by niečo také nikdy nepresadzoval.
(smiech) Aspoň ja si na nič také nepamätám.
Vyvíjanie sa jazyka je nutnosťou
Je vyvíjanie sa nášho jazyka formou preberania cudzích výrazov
nutnosťou alebo skôr pohodlnosťou?
Nutnosťou. Jazyk je komunikačným nástrojom a podľa toho sa aj
správa. Netreba si myslieť, že ho určuje lingvistika. Je to
naopak - nemôžete čakať, že v angličtine vznikne trebárs slovo
softvér a náš jazykovedný ústav zrazu povie, že sa to bude volať
inak.
Čo potom robí lingvistika?
Jej úlohou je iba pozorovať, ako sa daný jazyk správa. A tak je
to prirodzené.
Teda vždy akceptuje slová, ktoré sa uchytia medzi ľuďmi?
Sú jazykoví puristi, ktorí to odmietajú, ale podľa mňa to inak
ani nemôže byť.
De facto odborníci sú podriadení ulici.
Mali by sa správať tak, že pozorujú jazykové javy, trebárs
výskyt nových cudzích slov v slovenčine, a upravia napríklad ich
skloňovanie. Ale to je tak maximum. Slovo sa totiž správa podľa
našich pravidiel, aj keď je cudzie. Vezmite si slovo IKEA, ktorá
trvá na tom, aby sa to neskloňovalo, čo považujem za absolútne
smiešne.
Prečo?
Lebo to slovo sa skloňuje celkom prirodzene a ľudia, ktorí
nemajú informácie o jeho údajnom neskloňovaní, ho skloňujú úplne
samozrejme. Dôkazom je to, že málokto hovorí, že ide do IKEA,
ale do IKEY.
Ako je to s rozvíjaním sa samotnej angličtiny?
Predovšetkým neobmedzuje samu seba tým, že by potláčala
prirodzený výskyt určitého slova. Konkrétny príklad - vzniklo
slovo mikrovlnka a k tomu okamžite aj sloveso microwave, teda
mikrovlnkovať. Ide o bežné slovo, používané pri návode k
príprave jedál. Také niečo by sa v slovenčine nestalo.
Sme v tomto rigidnejší?
Určite áno.
Jazykovedci alebo ľudia samotní?
Všeobecne. Ľudia u nás nemajú vzťah k používaniu jazyka tak, ako
im „zobák narástol". Vidno to aj pri písomnom prejave. Keď
niekto ide niečo napísať, snaží sa náramne prejaviť
administratívnym štýlom. Príkladom je typická policajná
zápisnica. Raz som si ju zo zúfalstva napísala do mobilu, lebo
som čakala ako svedok na policajnej stanici, kde mi povedali, že
mi kópiu výpovede určite nedajú. Chcela som si ju odložiť, lebo
raz budem mať určite v nejakej svojej knižke postavu policajta,
kde sa to bude dať použiť. (smiech)
Ako bola tá zápisnica formulovaná?
Šlo o klasického policajta, ktorý hľadá písmená na klávesnici.
Písal takým tým typickým štýlom: „Nakoľko táto menovaná jazdila
po ulici...", skrátka katastrofálne slovné väzby.
Slohy na školách v dnešnej podobe potláčajú prirodzený jazykový
prejav
Prečo je to tak? Na ulici, v rodine, ani v spoločnosti takto
nehovoríme. Kto to do nás vtĺka?
Myslím, že to je školou, kde sa slohy učia formou, potláčajúcou
prirodzený jazykový prejav. Ešte v rámci pedagogickej praxe na
škole som so šiestakmi preberala písanie telegramov.
Pochopiteľne som im povedala, nech napíšu, čo chcú. Cieľom bolo
naučiť sa, že telegram má byť krátky, výstižný a podobne.
Bolo to v čase, keď mal Bill Clinton nejaký úraz kolena a
niekoľko deciek napísalo telegram „Milý Bill, čo najskoršie
uzdravenie." Jednoducho si z toho spravili srandu. A učiteľka,
ktorá mi tam robila supervíziu, sa postavila a začala na deti
jačať, či nemajú dosť rodiny na východe a že predsa v učebnici
bolo, že telegramy sú pre tie prípady, keď máte ísť k strýkovi
vlakom a budete meškať. Úplne ich zdecimovala a celá trieda ako
jeden muž napísala opravu: „Milý strýko v Košiciach, prídem až o
16.00."
Bola som vyslovene nasrdená, že tá učiteľka potláčala ešte aj
to, čo tie deti aspoň pár minút bavilo.
Čo robí s jazykom dnešné esemeskovanie, chatovanie cez internet
a podobne?
To si netrúfam posúdiť, ale je isté, že narastá počet grafických
prvkov, ktoré nahrádzajú aj viacslovné spojenia. Typickým
príkladom je skratka „btw", v angličtine sa slovo „for" nahrádza
číslicou „4" a podobne. Človek má tendenciu písať čo
najstručnejšie.
Przní takéto zostručňovanie jazyk?
Určite ho to nerozširuje, ale že by ho prznilo, si nemyslím. Ja
som zástanca úzu. Navyše je to použiteľné aj v prekladoch.
Nemôžeme sa tváriť, že ak nejaká postava v knihe píše klasickú
esemesku, tak ju preložíme normálne, keď v skutočnosti sa tak
nedeje.
V akej miere sa práca prekladateľa podieľa na výslednej cene
knihy?
V minimálnej. Popri všetkých ostatných nákladoch nehrá žiadnu
úlohu. Málokto vie, že naše knihy sa často tlačia v Číne.
Prosím?
Je to bežne napísané aj v tiráži. Oplatí sa to napriek
logistickým nákladom a je to normálna vec.
Mnohí blogeri zverejňujú články, obsahujúce veľa pravopisných
chýb. Ako sa to číta slovenčinárke?
Normálne. Mňa zaujíma skôr obsah, ale odporúčala by som im, aby
si to vždy dali niekomu skontrolovať. Poviem vám jeden príklad -
redigovala som odbornú hrubú knihu o tehotenstve. Prekladali ju
tri gynekologičky. Je totiž bežné, že odborné knihy prekladajú
odborníci v danej oblasti, a tak je to skvelé, lebo ja ako
redaktor mám istotu, že po odbornej stránke je text v poriadku.
Boli tam síce mnohé pravopisné chyby, ale vedela som, že v
samotnom texte nie sú obsahové nezmysly. A tá kniha je dnes
veľmi vysoko hodnotená a predávaná. Takže primárne nemusí byť
problém v pravopise, ak má autor čo povedať.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Nataša Holinová v prepise nič
nezmenila.
<< spať
Kde ostala rovnosť?
Autor: Juraj Pohronec
Zdroj: webové stránky http://www.preklad.sk/o/nazory.html
Prevzaté so súhlasom autora.
V mnohých diskusných fórach prekladateľov sa objavili sťažnosti
proti postupu západoeurópskych prekladateľských agentúr, ktoré
poskytujú svojím externým spolupracovníkom v krajinách Strednej
a východnej Európy výrazne nižšie honoráre, ako ich západným
kolegom. Na túto diskrimináciu upozornili samotní prekladatelia
z pôvodných členských krajín EÚ. Dôvodom nie je len nesúhlas s
diskrimináciou ich kolegov z nových členských štátov SVE, ale aj
obava, že agentúry v snahe zvýšiť svoje zisky budú stále
častejšie prizývať k spolupráci prekladateľov zo SVE.
Zaujímavá bola reakcia samotných agentúr. Nižšie honoráre
prekladateľom z východnej Európy odôvodňujú ich nižšími
životnými nákladmi. Živobytie je tu lacnejšie, tak im netreba k
prežitiu toľko, ako ich západným kolegom. Pritom, pravda,
neváhajú požadovať práce, k vykonaniu ktorých prekladateľ
potrebuje okrem vyspelého technického vybavenia ešte aj
špeciálne softvérové programy. Takáto primeraná hardvérová a
softvérová výbava stojí prekladateľa okolo 150tisíc Sk, ktoré
musí dať na stôl skôr, než dostane prvý honorár.
Ceny prekladov na Slovensku stagnujú; na vine je jednak zhoršená
ekonomická situácia objednávateľov, jednak dumpingové ceny
študentov cudzích jazykov, ktorí si ani neuvedomujú, že
extrémnymi zľavami pília konár, na ktorom budú o niekoľko rokov
sedieť.
Táto "bieda" sa odzrkadľuje aj na ziskoch agentúr. Máloktorá
agentúra sa môže vykázať za posledné tri roky takými ziskami ,
ktoré by spĺňali predpísaný limit Európskej únie, postavený pre
každého, kto sa chce zúčastniť výberového pokračovania podľa
logiky "Ak si dobrý, musíš byť aj bohatý!..." Aj ďalšie
"pravidlá hry", ktoré platia pre spoluprácu orgánov EÚ s
prekladateľmi, resp. agentúrami (pokuty za oneskorenie, chyby
alebo odmietnutie prekladu) môžu ekonomicky slabší subjekt
položiť po dvoch-troch kauzách "na lopatky".
Napriek tomu, že sme v jednotnej či zjednocujúcej sa Európe,
pravidlá hry nie sú jednotné. Nároky sú rovnaké, no "benefície"
- výhody, poplatky, honoráre a pod. - sú udeľované prekladateľom
z krajín SVE podstatne nižšie. Samozrejme, takáto prax povedie
nie k vyrovnaniu rozdielov, o ktoré musí ísť každému rozumnému
politikovi a hospodárovi, ale naopak k ich prehĺbeniu, pretože
za rovnakú prácu dostávame nižšiu odmenu, prostriedky, ktoré EÚ
vyčleňuje vo svojom rozpočte na preklady, plynú prevažne do
krajín agentúr, ktoré mohli držať krok s nárokmi doby, dôsledky
režimu spred roku 1989, ktorých odstránenie by malo byť cieľom
EÚ, sa stávajú zámienkou k ďalšej diskriminácii, ktorá napokon
povedie k zakonzervovaniu tohto stavu, preklady do slovenčiny v
západných krajinách neraz vyhotovujú Slováci, ktorí z hľadiska
požiadaviek agentúr sú tzv. native speakers (prekladajú do
rodného jazyka), no vďaka dlhodobej emigrácii stratili kontakt
so živým jazykom.
Za týchto okolností pôsobí správa, že EÚ nestíha vyhotovovať
preklady do jazykov nových členských štátov, prinajmenšom
neúprimne a voči jazyku, kultúre aj národu diskriminačne, najmä
ak sa oneskoreniami v prekladateľských prácach zdôvodňuje, prečo
sa nebudú všetky materiály EÚ v plnom rozsahu prekladať do
slovenčiny.
Takže ak niektorý Slovák chce pôsobiť ako prekladateľ v
štandardných podmienkach, neostáva mu nič iné, iba sa
presťahovať na Západ, čo pri voľnom pohybe osôb a ideí nie je
osobitný problém.
Ten problém, ktorý je špecifický náš, spočíva skôr v tom, že
zase sa niekto snaží presvedčiť nás o tom, že byť Slovákom - je
veľkou nevýhodou, či dokonca osudovou smolou...
<< spať